Prajem všetkým pekný deň, dlhšiu dobu sledujem podobné stránky a príbehy, nabádanie a informácie o poskytovaní pomoci... Je mi však vždy veľmi ťažko - keĎ si nakoniec uvedomím ako som dúfala a verila, že niekto naozaj môže pomôcť.. Pravda je však podľa mňa taká, že čo nezvládnete sami to už nie je možné v tomto systéme doriešiť. Moja skúsenosť je taká, že psychické násilie nie je možné nijakým spôsobom dokázať - pokiaľ neskončíte na psychiatrii. Ktorá matka napríklad sa dostane až sem, keĎ jej chce otec detí vziať to jediné čo ju drží nad vodou a niekedy jediné čo ju vyberie zo šedého sveta? Veď predsa bláznovi dieťa nezveria či?
Môžem napísať, že ano niekam sme sa za rok a pol posunuli no iba tam kam sniahali naše rodinné možnosti ( teda bola som tou šťastnou, že som mala rodinu, ktorá pochopila a celou silou sa oprela do našej záchrany ), takže sme opustili domácnosť a máme teraz svoju - je pravdou, že za našimi dverami kam tyran nesmie sme spokojní a šťastní.... No to je všetko. Vie niekto vôbec ako je to ďalej? čo všetko to obnáša? od strachu ísť von z bezpečia až po zatiahnuté okná a veľa veľa podobných pocitov, ktoré prežívame?
Toto som nikde neprečítala, viem mohlo by to veľa žien zastaviť ale možno aj veľa ľudí zobudiť.
Moje celé dni sú iba o tom ako niekde niečo vysvetľujem, dokazujem, riešim a spovedám sa... no ON nikde a nič.... Podajte trestné oznámenie a ani len odborná pomoc Vám nenapíše na papier s pečiatkou to čo s Vami prebrala, nikto sa nepostaví a nepovie ( teda povie za zatvorenými dverami ) nepodpíše svojim meno, že ste tou čo trpela, trpí a bojí sa o život seba a svojich detí.
Ja by som teda chcela vedieť čo potom, čo potom všetkom ako vstanete a každý deň dostanete ďaľšiu ranu od okolia? Máte byť na seba hrdá, že ste odišla - no čo ďalej? pozerať sa ako je niekto ďaľší na rade? pozrieť si televízne noviny aby ste vedeli, že niekto to už má za sebou? alebo si prečítať ďaľší nedoriešený článok? alebo nie vylniť dotazník a čakať na ďaľší deň....
V každom prípade -želám všetkým aby sa dostali aspom po moment odchodu - no prosím... napíšte aká bude ďaľčia cesta ...

Taká, že budeš už len šťastná.

V tvojom príbehu som našla aj seba. Presne tak aj ja som si dovolila odísť aj s deťmi a hneď neváhal a šiel na políciu, vzal mi auto (mali sme dva), vymenil zámky v našom dome a chce mi vziať aj deti - píšem chce, pretože už viac ako rok sa to ťahá na súde. Raz chce striedavku, raz chce výhradnú starostlivosť, už sme boli aj pri znalcovi, deti chcú byť so mnou no on stále píše, kope na všetky strany, ohovára ma, haní...
Na polícii už jeho meno poznajú naspamäť všetci policajti, na súde taktiež. Nič neurobia, len ja musím stále dokazovať, obhajovať a pod.
No najlepšie je sa na to povzniesť, ukázať mu, že ti je ukradnutý. "Je to parazit, ktorý potrebuje cicať, ale keď mu nedáš, nenakŕmiš ho, necháš ho hladného, tak si nájde inú obeť." Treba na to veľmi veľa sily, ale každá žena, ktorá nabrala odvahu odísť od manžela, ktorý sa ku nej nepekne správal má v sebe dostatok sily. Predstav si lepší život, po boku človeka, ktorý bude ľúbiť Teba a nie seba a bude Ti tu lásku dokazovať každý deň. Každé ráno sa na seba v zrkadle usmej a povedz si, že budeš šťastná. Ja som sa toľko v živote naplakala ale to nikto nevie. Naučila som sa, že nesmiem mlčať, dusiť v sebe. Koľko krát mi ublížil a ja aj keď som niečo naznačila sestre, tak ma zahriakla a povedala, že mám deti, manžela a mala by som byť preto šťastná. Dnes už viem, že to nie je pravda a mala som vtedy zakričať, zavolať všetkých nech vidia čo robí, nech sa hanbí on a nie ja. Vždy som sa za všetko hanbila. Dnes už viem, že sa hanbiť mal on. Všetko beriem ako niečo čo ma v živote naučilo, posilnilo. Teším sa na chvíle, keď budem veľmi šťastná. Chcem aby aj moje deti boli šťastné a hlavne nechcem aby z nich vyrástol rovnaký psychopat ako on.
Môj manžel sa už asi tri roky lieči na psychiatrickej ambulancii, bral lieky a dokonca ich kombinoval s alkoholom. Ja som bola ticho. Znášala som všetko. Čo bola veľká chyba. Skrýval predo mnou lekárske záznamy, dokonca aj lieky a príbalové letáky od liekov.Ľutujem, že som vtedy nešla za tou doktorkou, dnes už mi nič nepovie, a tak čakám, a čakám kým sa súd pohne (manžel podáva stále nové a nové žiadosti, odvolania a tak ten spis je stále niekde a pojednávanie sme mali za rok iba raz) aby sme s právnikom vypočuli jeho psychiatričku. To je tu na Slovenku fakt zaujímavý systém, že psychopat si môže robiť čo chce, zneužíva súdny systém, súdy sa zaoberajú jeho blbosťami a pritom keby na začiatku sa urobil výsluch jeho psychiatričky, tak sme si mohli všetci ušetriť rok trápenia, platenia sudcov, pracovníkov súdov, policajtov, stresu ktorý zažívam ja a hlavne moje deti.
No či chce či nechce k tomu raz dôjde a ja som šťastná už teraz.
Stále nie som rozvedená, ani po viac ako roku. Všetky ženy, čo ste nabrali odvahu, hlavy hore! A tie, ktoré ste tú odvahu nenabrali nebojte sa, už len fakt, že ste roky dokázali znášať takého človeka po svojom boku je znakom toho že ste veľmi silné osoby a zvládnete žiť aj bez neho. Tešte sa z lepšieho života ktorý na vás čaká.

Mám 22rokov a môj problém nie je s partnerom/manželom ako tu mnohé ženy píšu ale s priateľo mojej mamy. A vlastne to nie je len môj problém ale aj jej a môjho brata. Rodičia sa rozviedli keď som bola malá, takže aj jemu dávam istú časť viny za to že sa nedokázal postarať o rodinu. Mama si našla priateľa s ktorým je už dlho, cca 9-10 rokov. Najskôr sme bývali v podnájme,on chodil a aj chodí na týždňovky. Vždy si rád vypil ale vždy to bolo v poriadku, žiadne bitky, vyhrážky, ani nič podobné. Všetko sa zmenilo keď si spolu vzali pôžičku na byt v ktorom bývame, akoby sa začal báť zodpovednosti za niečo. Domov chodí na týždeň, ale nie je ani jeden z týždňov kedy sa neopije, dokonca začal hrávať aj automaty. Je pravda že míňa na to len svoje peniaze,ale aj tak to nie je v poriadku. Najskôr začal s mojim bratom, potom somnou a nakoniec teraz s mamou a nam dal ako tak pokoj. Stalo sa dokonca že mamu zbil, 2krát. Ponižuje ju, nadáva jej, vyhráža sa jej, vyhadzuje ju z ich spoločnej izby,zabarikáduje sa tam,.... Pri jeho striezvych dňoch sa s ním ale nedá dohodnúť ani nič. Povie že už nepríde, že prestane piť, atď, ale sú to len prázdne slová a nechce ani žiadnu pomoc. Najhoršie je to, že je v tom tá pôžička spoločná a on sa akoby nechce vzdať polovice bytu ktorú by mal mať ale nevie pochopiť že byt je stále banky do splatenia. Občas mi príde, v tých jeho alkoholových chvíľach, ako rozdvojená osobnosť. Chvíľu je v pohode a potom zrazu vybuchne. Už nemám síl sa na to pozerať, ani mama nemá síl, nikto.

Dobrý deň,..Hneď na úvod,nie je to môj príbeh,ale príbeh mojej sestry.Je vydatá 30r,áno,presne toľko trpí hrubé týranie psychycké,aj fyzické.Vydávala sa veľmi mladá,ako 18ročná.Na svet sa hlásil prvorodený syn,hneď po ňom ďalší,ktorý však na druhý deň po narodení zomrel.Potom,po dvoch rokoch prišla dcéra.Sestra hned po svadbe zohnala byt,zariadila a čakala tyrana z vojny.Už tam mal milenky,v čom samozrejme neprestal ani doma.Sestra sa doma utápala v slzách a čakala,že ho to "prejde"a budú žiť ako šťastná rodinka.Keď ho načalala u milenky,tak ju zmlátil.Chodil autobusom na zájazdy,vždy si však "pribalil"so sebou jednu takú,..a samozrejme jej celý ten pobyt financoval,kým ona sa trápila,čo svojim detom navariť a za čo.Tak to šlo dlhé roky,až kým deti neodišli z domu.Pre sestru ozajstné peklo len nastalo.Dva krát ju tak zmlátil,že ju museli operovať,do bezvedomia.Samozrejme,že ho neudala,vždy vraj nešťastne spadla v kúpelni.Neustále je samá modrina,na nohu už kríva,vlastne ju len poťahuje,tak ju dokopal.Stále jej vyzváňa mobil,neustále ju kontroluje,nadáva,vyhráža sa zabitím,vyhadzovom z domu,ona má stach,že nemá kam ísť,že neprežije.Hoci taká dobitá,modrá,chodí stále do práce.Uráža a nadáva celej našej rodine,ani našich dávno mŕtvych rodičov nenechá na pokoji.Je to stále horšie a ja sa bojím,že príde k tomu najhoršiemu.Ponúkam jej pomoc,aby sa nasťahovala ku mne,ale ona odmieta,vraj by nás zabil obe.Jediný krát sa obrátila na políciu,jej tyran ale oblial vodou jej posteľ a povedal,že je opitá,vymýšľa si,vraj by takej"poščatej"neverili.Keď sa bránila,aby im dali fúkať,kto z nich je opitý,tak ju odbili tým,že nie sú kompetentní dávať fúkať.A odišli.Tak ju potom zmlátil,že ďalšie udanie neprichádza do úvahy.Je schopný asi všetkého,ide z neho strach a hrôza,cítim sa na konci síl,neviem,ako jej mám pomôcť ani len zavolať jej nemôžem,aj za to by ju zmlátil...Neviem,či mám ísť sama na políciu,aj keď viem,že nepochodím,dokáže hrať také divadlo,žu uveria jemu,nie sestre a tobôž nie mne...

Ahoj etela, rada by som vedela či sa niečo v živote tvojej sestry zmenilo. Neviem odkiaľ ste, ale určite je možnosť ako sestre pomôcť.