Taká, že budeš už len šťastná.

V tvojom príbehu som našla aj seba. Presne tak aj ja som si dovolila odísť aj s deťmi a hneď neváhal a šiel na políciu, vzal mi auto (mali sme dva), vymenil zámky v našom dome a chce mi vziať aj deti - píšem chce, pretože už viac ako rok sa to ťahá na súde. Raz chce striedavku, raz chce výhradnú starostlivosť, už sme boli aj pri znalcovi, deti chcú byť so mnou no on stále píše, kope na všetky strany, ohovára ma, haní...
Na polícii už jeho meno poznajú naspamäť všetci policajti, na súde taktiež. Nič neurobia, len ja musím stále dokazovať, obhajovať a pod.
No najlepšie je sa na to povzniesť, ukázať mu, že ti je ukradnutý. "Je to parazit, ktorý potrebuje cicať, ale keď mu nedáš, nenakŕmiš ho, necháš ho hladného, tak si nájde inú obeť." Treba na to veľmi veľa sily, ale každá žena, ktorá nabrala odvahu odísť od manžela, ktorý sa ku nej nepekne správal má v sebe dostatok sily. Predstav si lepší život, po boku človeka, ktorý bude ľúbiť Teba a nie seba a bude Ti tu lásku dokazovať každý deň. Každé ráno sa na seba v zrkadle usmej a povedz si, že budeš šťastná. Ja som sa toľko v živote naplakala ale to nikto nevie. Naučila som sa, že nesmiem mlčať, dusiť v sebe. Koľko krát mi ublížil a ja aj keď som niečo naznačila sestre, tak ma zahriakla a povedala, že mám deti, manžela a mala by som byť preto šťastná. Dnes už viem, že to nie je pravda a mala som vtedy zakričať, zavolať všetkých nech vidia čo robí, nech sa hanbí on a nie ja. Vždy som sa za všetko hanbila. Dnes už viem, že sa hanbiť mal on. Všetko beriem ako niečo čo ma v živote naučilo, posilnilo. Teším sa na chvíle, keď budem veľmi šťastná. Chcem aby aj moje deti boli šťastné a hlavne nechcem aby z nich vyrástol rovnaký psychopat ako on.
Môj manžel sa už asi tri roky lieči na psychiatrickej ambulancii, bral lieky a dokonca ich kombinoval s alkoholom. Ja som bola ticho. Znášala som všetko. Čo bola veľká chyba. Skrýval predo mnou lekárske záznamy, dokonca aj lieky a príbalové letáky od liekov.Ľutujem, že som vtedy nešla za tou doktorkou, dnes už mi nič nepovie, a tak čakám, a čakám kým sa súd pohne (manžel podáva stále nové a nové žiadosti, odvolania a tak ten spis je stále niekde a pojednávanie sme mali za rok iba raz) aby sme s právnikom vypočuli jeho psychiatričku. To je tu na Slovenku fakt zaujímavý systém, že psychopat si môže robiť čo chce, zneužíva súdny systém, súdy sa zaoberajú jeho blbosťami a pritom keby na začiatku sa urobil výsluch jeho psychiatričky, tak sme si mohli všetci ušetriť rok trápenia, platenia sudcov, pracovníkov súdov, policajtov, stresu ktorý zažívam ja a hlavne moje deti.
No či chce či nechce k tomu raz dôjde a ja som šťastná už teraz.
Stále nie som rozvedená, ani po viac ako roku. Všetky ženy, čo ste nabrali odvahu, hlavy hore! A tie, ktoré ste tú odvahu nenabrali nebojte sa, už len fakt, že ste roky dokázali znášať takého človeka po svojom boku je znakom toho že ste veľmi silné osoby a zvládnete žiť aj bez neho. Tešte sa z lepšieho života ktorý na vás čaká.

Mám 22rokov a môj problém nie je s partnerom/manželom ako tu mnohé ženy píšu ale s priateľo mojej mamy. A vlastne to nie je len môj problém ale aj jej a môjho brata. Rodičia sa rozviedli keď som bola malá, takže aj jemu dávam istú časť viny za to že sa nedokázal postarať o rodinu. Mama si našla priateľa s ktorým je už dlho, cca 9-10 rokov. Najskôr sme bývali v podnájme,on chodil a aj chodí na týždňovky. Vždy si rád vypil ale vždy to bolo v poriadku, žiadne bitky, vyhrážky, ani nič podobné. Všetko sa zmenilo keď si spolu vzali pôžičku na byt v ktorom bývame, akoby sa začal báť zodpovednosti za niečo. Domov chodí na týždeň, ale nie je ani jeden z týždňov kedy sa neopije, dokonca začal hrávať aj automaty. Je pravda že míňa na to len svoje peniaze,ale aj tak to nie je v poriadku. Najskôr začal s mojim bratom, potom somnou a nakoniec teraz s mamou a nam dal ako tak pokoj. Stalo sa dokonca že mamu zbil, 2krát. Ponižuje ju, nadáva jej, vyhráža sa jej, vyhadzuje ju z ich spoločnej izby,zabarikáduje sa tam,.... Pri jeho striezvych dňoch sa s ním ale nedá dohodnúť ani nič. Povie že už nepríde, že prestane piť, atď, ale sú to len prázdne slová a nechce ani žiadnu pomoc. Najhoršie je to, že je v tom tá pôžička spoločná a on sa akoby nechce vzdať polovice bytu ktorú by mal mať ale nevie pochopiť že byt je stále banky do splatenia. Občas mi príde, v tých jeho alkoholových chvíľach, ako rozdvojená osobnosť. Chvíľu je v pohode a potom zrazu vybuchne. Už nemám síl sa na to pozerať, ani mama nemá síl, nikto.

Dobrý deň,..Hneď na úvod,nie je to môj príbeh,ale príbeh mojej sestry.Je vydatá 30r,áno,presne toľko trpí hrubé týranie psychycké,aj fyzické.Vydávala sa veľmi mladá,ako 18ročná.Na svet sa hlásil prvorodený syn,hneď po ňom ďalší,ktorý však na druhý deň po narodení zomrel.Potom,po dvoch rokoch prišla dcéra.Sestra hned po svadbe zohnala byt,zariadila a čakala tyrana z vojny.Už tam mal milenky,v čom samozrejme neprestal ani doma.Sestra sa doma utápala v slzách a čakala,že ho to "prejde"a budú žiť ako šťastná rodinka.Keď ho načalala u milenky,tak ju zmlátil.Chodil autobusom na zájazdy,vždy si však "pribalil"so sebou jednu takú,..a samozrejme jej celý ten pobyt financoval,kým ona sa trápila,čo svojim detom navariť a za čo.Tak to šlo dlhé roky,až kým deti neodišli z domu.Pre sestru ozajstné peklo len nastalo.Dva krát ju tak zmlátil,že ju museli operovať,do bezvedomia.Samozrejme,že ho neudala,vždy vraj nešťastne spadla v kúpelni.Neustále je samá modrina,na nohu už kríva,vlastne ju len poťahuje,tak ju dokopal.Stále jej vyzváňa mobil,neustále ju kontroluje,nadáva,vyhráža sa zabitím,vyhadzovom z domu,ona má stach,že nemá kam ísť,že neprežije.Hoci taká dobitá,modrá,chodí stále do práce.Uráža a nadáva celej našej rodine,ani našich dávno mŕtvych rodičov nenechá na pokoji.Je to stále horšie a ja sa bojím,že príde k tomu najhoršiemu.Ponúkam jej pomoc,aby sa nasťahovala ku mne,ale ona odmieta,vraj by nás zabil obe.Jediný krát sa obrátila na políciu,jej tyran ale oblial vodou jej posteľ a povedal,že je opitá,vymýšľa si,vraj by takej"poščatej"neverili.Keď sa bránila,aby im dali fúkať,kto z nich je opitý,tak ju odbili tým,že nie sú kompetentní dávať fúkať.A odišli.Tak ju potom zmlátil,že ďalšie udanie neprichádza do úvahy.Je schopný asi všetkého,ide z neho strach a hrôza,cítim sa na konci síl,neviem,ako jej mám pomôcť ani len zavolať jej nemôžem,aj za to by ju zmlátil...Neviem,či mám ísť sama na políciu,aj keď viem,že nepochodím,dokáže hrať také divadlo,žu uveria jemu,nie sestre a tobôž nie mne...

Ahoj etela, rada by som vedela či sa niečo v živote tvojej sestry zmenilo. Neviem odkiaľ ste, ale určite je možnosť ako sestre pomôcť.

Milé týrané spolubojovníčky,rozhodla som sa aj pridať svoj príbeh.Som vydatá 9 rokov,práve bolo včera a mám 2 krásne a šikovné dcéry,bývame v RD,takze na pohľad veľmi pekná rodinka:)Ale iba na pohľad.Žijem síce vo vzťahu ale cítim sa úplne sama,pardom teda mám deti ktoré ma držia nad vodou a po rokoch som aj ja pochopila že som týraná psychicky podotýkam,fyzicky nikdy!Som spoločenský typ ženy,mám veľa priateliek a kamarátke vzťahy nadväzujem pomerne rýchlo.Teraz som vo fáze kedy sa začínam pripravovať na odchod!Treba sa na to pripravíť a zmieriť a nejde to zo dňa na deň,bude to dlohodobý proces.Teraz moje dôvody.Môj manžel obľubuje tiché domácnosti a vydrží kľudne aj 2 týždne:)Sú to skutočne"zážitky"ktoré nikomu neželám a za všetky odmlky si samozrejme môžem sama.Neznása mojich rodičov takže tam môžem íst tak max 1 krát do mesiaca na pár hodín ale keby som nechodila vôbec bolo by to ideálne.Doviezť aj odviezť ma musí výlučne on hoci mám aj ja auto a rodičov ani len nepozdraví,na čo som si po rokoch zvykla.K nám môžu prísť len keď nie je doma tajne samozrejme,cíti sa veľmi ublížený,naši keď videli už pred rokmi ako sa ku mne chová,povedali svoje názory a to sa predsa nerobí.Keď prídu,tak baby su vycvičené že nesmú ani ceknúť,bolo by to tak na 2 týždne odmlky.Naši nie sú ideálni ale sú to moji rodičia!Moje deti tam nesmú samozrejme chodiť na prázdniny,ani omylom.Kedysi som sa za celé tieto veci cítila vinná a neustále som plakala,prosila,ospravedlňovala som sa aj za to čo som neurobila,proste stávala sa zo mňa dokonalá hysterka na pohľadanie,odnášali si to samozrejme deti ako ináč,čo mi je najviac ľúto:(Lenže som si uvedomila že keď sa takto ku mne nechovajú iní ludia nemá na to právo ani môj muž.Je to dokonlý manipulátor a prejavuje sa to aj vo vzťahu k dcéram.Všetko musí byť podľa neho a ja nemám skoro právo na názor.Neváha ma zahriaknuť hocikedy a mám sa nad sebou zamyslieť,lebo je zo mňa zúfalý.Najvtipnešie sú potom uzmierenia ktoré sú samozrejme dočasné,po 2 týždňoch prídu naňho biopotreby to potom príde za mnou ako keby sa nechumelilo a ide rovno na vec.V tomto smere problémy nie sú ale ja sa takisto ako písala Alžbeta nedokážem uvolniť vďaka takémuto správaniu a po 2 týžňoch s úsmevom roztiahnuť nohy a pozvať ďalej.Sex a citový chlad proste dohromady nejdu iby ak u sociálnych pracovníčiek ale tak to iná kategória!Mám ale šťastie v tom že som spoločenská a mám fakt veľa ľudí ktorí ma držia nad vodou,inak by som sa z toho zrútila.Nie je v tomto vzťahu s manipulátorom cit ani sloboda a dušvný pokoj,som stále v strehu čo zase poviem alebo urobím zle a za čo sa zas odlmčí.skúšala som to rozhovormi,po dobrom,potom samozrejme nastávali hysterické výbuchy pretože som tiež potrebovala ventil.Vždy mlčí,či naňho idem pekne alebo na neho v návale emóciíí nahučím,len ticho leží a pozerá do stropu.stáva sa aj to že ma vytrestá tým že nepríde v noci domov a potom ďalšie noci chodí pred polnocou keď už spím,aby ma náhodou nestretol.Inak len tak mimochodom vychovala ho matka sama,otca nepozná takže to pripisujem aj komplexom z detstva a nedostakom lásky samozrejme,ale to ja už nenapravím!Žial prišla som až po rockoch na to že som týraná,hoci ma na to okolie upozorňovalo a som pripravená postaviť sa na odpor a raz aj odísť,ale najskôr budem musieť vymyslieť kam. Nádej na lepšiu budúcnosť s mojim mužom ale nie je žiadna a pomaly sa s tým učiť žiť,že nech robím čkokolvek a hovorím čokolvek,všetko je márne a pripadám si ako naprostý idiot.Ale nie som samozrejme.mám ešte dúfam kus života pred sebou a záleží na mne ako a s kým ho prežijem,momentálne ale musím žiť v tomto núdzovom stave ktorý ma od pravej lásky veľmi ďaleko,je to tak spolubývajúci nafučaný a odfučaný a tak dokola.Vidím ale že zďaleka nie som sama a takých naivných trubiek ktoré zistili ako neleteli je veľa.Držím všetkým palce ak sebe nech to dobre dopadne hlavne aby sme sa my inteligentné ženy vedeli pozrieť pravde do očí a nenechali sa viac takto šikanovať,ale je to nesmierne ťažké sa oslobodiť a ísť vastnou cestou hlavne keď sú tu deti!