Mam manzela o 8 rokov starsieho.Ked sme boli mladsi,tak to nam fungovalo,lebo ja som mala babatka,2 chlapcov,a mam pocit,ze to boli moje deti ,nie jeho,lebo nikdy nemal zaujem deti utisit,alebo / v kociku povozit/,teraz,ked sme sami,bez deti,su uz samostatni,stale na mna krici,doslova a reve,,,,,,,meskas 5`, alebo kde si bola ,ked maskas 15 min.

Ahoj,ja mam manzela ktory uz 18 rokov nepracuje,ale chcela som to nase manzelstvo vydrzat kvoli detom.Teraz ked su chlapci samostatni,a ziju mimo SK, som si povedala dost,uz nemam ziadne vycitky,ze deti kvoli rozpadu manzeltva neskoncia vysoke skoly.

Chcela by som poprosit o názor...zijem s manzelom 11 rokov mám dve deti 10 rocneho syna a 4 ročnu dceru.Nikdy to nebolo ideálne manzelstvo ale posledne 4 roky je to peklo.Rad si vypije a vulgarne nadává aj mne aj detom stále nieco zakazuje prikazuje.Viac krát má aj udrel ale tvrdil že to nieje bitka ak niekam idem křičí mi že tam mam aj ostat.Stále mu nieco vadí že nieje upratane,napriklad ked občas nenavarim že nieje navarene.Zakazoval mi stretavat sa s kamaratkov lebo je neznasal aj z rodinou lebo mi davaju rozumy.Stále vykrikuje že sa chodim k**** ale od kedy byvame 700km prec z mesta v ktorom sme bývalí nikde nechodim nikoho sem nepoznam.Ked vytriezve je vsetko v poriadku a já mám být usmiata manželka ved sa predsa nic nestalo.Stále hovori že za vsetko možem ja inak by nebol taky že ako sa já správám k nemu tak aj on ku mne.Ked som minule roku chcela odist a rozviest sa prosil na kolenach že už bude dobre.Vyhrazal sa mi že sa zabije lebo má miluje.Tak som mu naletela a este som s ním odisla byvat 700km prec od domova.Uverila som tomu že som aj já zla a bude lepsie ak pretrhnem kontakty.Tři mesiace bolo dobre a teraz je to všetko po starom.Mám s neho strach a už nevladzem takto žít stále sa tocim v jednom kruhu.Nemám kam odist.

neviem ani ako zacat...moja mama zila s mojim otcom alkoholikom/tyranom dvadsat rokov. odjakziva sa pametam ze pil, aspon trikrat do tyzdna, a to boli nadavky na moju mamu ze je ku, hlupa sliepka, az po rokoch mi to mama povedala, viete on bol uplne iny triezvy a iny opity. nadaval mame len ked sa opil a ako nam vsetkym doma odlahlo, ked si konecne lahol spať alebo ked bol v robote. no a trpli sme ked sa blizila hodina ked mal prist domov, ci sa pojde opit ci nie. bol vzdy ako taky vysavac dobrej energie. s mamou a bratom sme hravali karty a ine hry vzdy s nami mala skvely vztah kdezto on sa s nami vobec nebavil, je ten typ cloveka ktoremu sa clovek musi doprosovat, preto som ho nikdy nemala rada. v opitosti ked sme boli v skole vyhadzoval mame na oci ze nas hucka proti nemu ze s nim nehovorime- nepametam si kedy s nami sedel a bavil sa ako so svojimi detmi,nikdy,ale samozrejme na vine nebol on kdeze... navonok sa v dedine prejavoval ako uzasny chlap,vsetko vie opravit a tak, a za dverami nasho domu.... mama ho chcela tolkokrar nechat... ale ledvo ze mala tu mizernu robitu v dedine za 300€ kde by nasla druhu? 40-ka nikto ju nechcel zamestnat inde a my sme este chodili s bratom na skolu. vyriesil to raz sam. jedno leto sa uz uzoky slovne tak stupnovali, ze vezme kalasnikov a vsetko rozstriela, az zautocil fyzicky na vlastnu mamu, byvame v jej dome, mama aj s nou utiekli k susedke volat policiu, v ten den odisla a zostala bez roboty u otca, ale do 2 mesiacov si nasla pracu v nemecku ako opatrovateľka a dokazala sama sebe a hlavne jemu, že ma na to aby zila bez neho a lepsie, nasla si tam aj priateľa a som stastna aj za ňu.

Aj ja Vám chcem sem aspoň takto prispieť svojou skúsenosťou.
Začalo sa to úplne krásne, veď začiatky bývajú vždy najkrajšie, výlety, večere, zamilované pohľady, každá žena túži predsa po niekom, kto ju bude milovať, a tak to bolo aj v mojom prípade. Začali sme spolu bývať, plánovali sme spoločnú budúcnosť, proste dokonalý vzťah. Zabezpečení sme boli obaja, keďže sme mali dobré zamestnania, kúpili sme si byt, tak sme sa akosi posnažili a po dlhom snažení sa, prišlo konečne vytúžené miminko. Kým som bola tehulka, všetko sa zomlelo tak rýchlo, že som to nečakala ani v tom najhoršom sne. Ležala som v nemocnici s hroziacim potratom, a tak sa "naša" MOJA láska vypýtala na svet aj tak o dosť skôr. V náručí som držala 1200gramové miminko, a necítila som nič len bezmocnosť, strach, že ako to zvládneme, ale dali sme to s obrovskou noblesou, no ani to nepovzbudilo otca natoľko, aby sa zmenil.
Po dlhom pobyte v nemocnici, po operácii a všetkom, sme konečne išli domov. A chvíle šťastia netrvali dlho, na všetko som bola sama, postupom času, mi uz v peňaženke myslí aj posledne centy, zamykanie v byte, nadávky, psych.ničenie atď... ale raz som si povedala STOP, aj keď som sa bála, že to sama nezvládnem, drobček je pre mňa všetkým. Sme nerozlučná dvojica!!!
Preto chcem poukázať nato, aby sa ženy nebáli, a vzopreli sa tyranom! My ženy nie sme rohožky,ako si nás chlapi robia!!!